Na našom stretnutí SCPS pri ceste na lokality sme narazili na pamätnú tabulu jaskyniara Vladimíra Žikeša, ktorý pri pátraní po ďalších jaskynných priestoroch podplával skalnú oponu, avšak už sa nevynoril živý...
Z pera Jána Dzúra:
"Vždy s blížiacim sa 16. decembrom mám zvláštne mrvenie v krížoch, spôsobené spomienkami na tragický deň, ktorý navždy ukončil životnú púť nášho priateľa Vladimíra Žikeša. Ešte večer pred samotnou akciou sme sedeli v jeho chate v Demänovskej doline a pripravovali ďalší zo série pokusov o prekonanie prítokového sifónu v Pekelnom dóme Jaskyne slobody. Vonku poriadne mrzlo. Za oknami izby obloženej z každej strany knihami, viseli siahodlhé cencúle, v krbe horel oheň. „Dáte si čaj páni?“ znela otázka z kuchyne. Za niekoľko okamžikov položil na stôl sklenenú kanvicu prikrytú zaváraninovým viečkom, v ktorej sa lúhoval anglický čaj. ( Bol silnejší ako káva a tak dostal dôverné meno „magorák“) „Zajtra pokiaľ bude trojuholník otvorený, skúsim prienik“ „Bŕŕ, tam dole je riadna zima, oblečiem si dva neoprény, len sa musím dobre vyvážiť. Pôjde so mnou ako záložný potápač M.Súlovec, ak by som potreboval pomoc.“ Naša debatu ukončili dofajčené marsky a vypitý čaj niečo po polnoci. Ráno som absolvoval so skupinou nemeckých jaskyniarov prechod Pustá – Sloboda a na obed sme sa podľa dohovoru stretli na Jaskyni slobody. Bol tu aj L. Kokavec, I. Kundis, M.Súlovec a P. Herich. Transport do Pekelného dómu netrval dlho a tak po chvíli boli obidvaja potápači ustrojení. Vlado sa zanoril ako prvý, po piatich minútach aj M. Súlovec. Pri potápaní sa čas pomaly vlečie, je však neúprosný. Je nám všetkým jasné, že na zostup a výstup zo sifónu má Vlado vzduch len na 20 minút! Keď sa začal čas napĺňať, nervózne sme predupkávali a svietili do kalnej vody. Po dvadsiatich piatich minútach sa vynoril M.Súlovec, úplne skrehnutý, vypadla mu automatika z úst a niečo nezrozumiteľne vravel, že Vlada nevidí a že kalenie spôsoboval on, lebo mu bola zima. Posielame ho s doprovodom z jaskyne a čakáme ďalších 15 minút. Zo sifónu prúdila len tichá neskalená Demänovka. Bol čas sa rozhodnúť. Opúšťam Ľuba a z pokladne jaskyne telefonujem J. Kucharovičovi a J. Hlaváčovi. Sú dve možnosti: 1. buď Vlado preplával na druhú stranu sifónu a nemá dosť vzduchu na návrat. Tým pádom vydrží aj niekoľko hodín, kým príde záchrana. Druhú možnosť sme si radšej nepripúšťali. Po niekoľkých hodinách prichádza J. Kucharovič z Trenčína na policajnom aute (jeho sa cestou pokazilo). Nasledoval transport do Pekelného dómu. Už tu bol aj J. Hlaváč a JZS s náčelníkom P. Mitterom. V tichosti ustrojujeme ďalšieho potápača na polystyréne pred sifónom. Nasleduje zanorenie a po nekonečných desiatich minútach vidíme vychádzať svetlo zo sifónu. Jedno sa hýbe, druhé nie! To, čo nasledovalo po vynorení, sa len ťažko opisuje. „To predsa nemôže byť pravda,“ opakoval Ľubo, „ už nežije...!“
Ubehlo neuveriteľných dvadsať rokov a my sa rok čo rok stretávame pri vyvieraní Demänovky. Aj miesto pod skalou, cez ktoré svojho času preplával do Jaskyne vyvieranie, je dnes neprielezne zanesené žuliakami. Tiene z poskakujúcich plamienkov v nás oživujú myšlienky na staré dobré časy. Veď kto by zabudol na usmiatu tvár, dlhé vlasy česané dozadu, kockovanú košeľu, hnedé menšestráky, na nohách popradky a samozrejme mohutnú bradu, ktorá nám vždy bola nedosiahnuteľným vzorom. Pritiahol si nás ako otec svoje deti a neúnavne zasväcoval do tajov čarokrásnej Demänovskej doliny. Zimné bivaky na Sedle javorie, Jaskyňa kosienky, stavba zrubu pod jaskyňou, ale i týždňové pobyty v Pustej, Sézamova jaskyňa v Mošnickej doline, Lehotská kamenica, Pavúčia jaskyňa a nakoniec i tretí čerpací pokus o spojenie Systému demänovských jaskýň, je len časť Vladovho pôsobenia v doline. Jeho zranené koleno mu nedovoľovalo kráčať s nami každý druhý týždeň na Krakovu hoľu a tak si našiel lásku v potápaní. V začiatkoch na Liptovskej Mare a následne v Jaskyni pustej- Achátový dóm (1981), Pieskový dóm (1983). Zdokonaľoval svoju výstroj a pripravoval sa na vodnú spojnicu medzi Jaskyňou vyvieranie a Jaskyňou slobody. V priebehu siedmych mesiacov (1982 -1983) postupne sólovo prekonal päť sifónov a spojil obidve jaskyne. Následne s L. Kokavcom prekonal i 6.a 7. sifón v Jaskyni slobody. Jeho veľkým snom bolo prebádať vodnú cestu od ponorov na Lúčkach až po Jaskyňu vyvieranie. Tragická nehoda navždy prerušila jeho mladý život v nedožitých 33. rokoch. Keď sme 16.decembra 1989 zapaľovali sviečky, zrazu sa zablýskalo, zadunel hrom a pustil sa tichý dážď. Bol tam totiž s nami náš priateľ, kamarát, zakladateľ skupiny Demänovská Dolina Vlado ŽIKEŠ."

Jaskyniarstvu sa venujem už od malička, ale potápanie , resp. jaskynné potápanie je podla mňa to najnebezpečnejšie čo môže byť. Na Slovenskú je niekoľko miest, kde ostalo pod zemou viacero vynikajúcich potápačov a poznám ľudí čo Vlada Žikeša osobne poznali. Každé hobby prináša riziko. Pre inšpiráciu : www.speleoturiec.sk