Stretli ste sa niekto uz stymito pojmami? Viete co sa schovava za jednotlivimi pojmami?

no neviem isto len tipujem ( ale to len od brucha)
supervízia: je človek ktorý robí dobro a snaží sa zdokonaľovať (policajt)
a syndróm vyhorenia je olicajt v Hurbanove zastrelil troch ľudí
alebo si to vygoogluj

syndóm vyhorenia je stav obyvateľov slovenska po voľbách...vyhoreli sme všetci, či sme volili toho alebo tamtoho.

Supervízia aby som negugloval, mi príde práve niečo v zmysle dosiahnutia super výsledku, dokonalosti, niečo ako janess vraví
Syndóm vyhorenia je strach z premrhanej šance, premrhaná šanca sama o sebe, proste na niečo sa pripravuješ a zrazu to fajne posereš.

ps: Janessko, tvoj reply je za sto bodov.

Zaujimave nazory mate pani ale bohuzial ste vzdialeny pravde a to na hony (mile) zaujimaju ma aj ine nazory ktore nevychadzaju od stricka Google

Syndróm vyhorenia sa stáva všeobecne známym pojmom súčasnosti a nesúvisí len s výkonom pomáhajúcich profesií. Syndróm vyhorenia, tzv. „burnout“ popísal ako prvý vo svojej literatúre Herbert Freudenberger. Syndróm vyhorenia býva popísaný aj ako situačne indukovaná stresová reakcia, alebo záverečná fáza stresovej odpovede. V našich dejinách bola vydaná príručka o syndróme vyhorenia až v roku 1998 v Prahe. Cieľom príručky bolo priniesť poznatky o probléme, ktorý sa týkal ľudského zdravia a dôsledkov pôsobenia rôznych faktorov na človeka. Okolnosti, ktoré človeka ovplyvňovali v jeho živote, boli nielen životné situácie, ale i práca. Doterajšie skúsenosti ukázali, že podstatu syndrómu vyhorenia možno správne pochopiť iba na základe jeho podrobného preskúmania. Je potrebné si stanoviť, do akej hranice smeruje zdravie a od ktorej začína stav, ktorý sa nazýva citovým vyhorením. Od roku 1970 sa psychológovia a lekári zaoberajú stavmi celkového, predovšetkým však psychického vyčerpania človeka.
„Vyčerpanie sa prejavuje najmä v oblasti poznávacích funkcií motivácie a emócií, ktoré zasahujú a ovplyvňujú postoje, názory, ale aj výkonnosť a následne celé vzorce profesionálneho chovania sa a jednania osôb, u ktorých došlo k iniciácií premenných, ovplyvňujúcich vznik a rozvoj tohto syndrómu.“ (Kebza, Šolcová,1998)
Burnout je výstižné anglické slovo pre popisovaný syndróm. Burn znamená horieť a burnout dohorieť, vyhorieť alebo vyhasnúť. Pôvodne bolo myslený ako silne horiaci oheň, symbolizujúci v psychologickej rovine vysokú motiváciu, záujem, aktivitu a nasadenie, ktoré prechádza u človeka postihnutého príznakmi syndrómu vyhorenia do vyhasnutia, alebo do dohorenia. Tam kde už nie je žiaden materiál, ktorý by živil horiaci oheň, nemá už čo ďalej horieť.
V súčasnosti ide o veľmi aktuálny medicínsky a psychologický problém, pretože burnout syndróm, okrem uvedených oblastí psychiky, ovplyvňuje vo väčšom množstve aj kvalitu života osôb, ktorých tento syndróm postihuje. Vyznačuje niektoré podobné či rovnaké charakteristiky ako iné duševné ochorenia a poruchy. K pochopeniu syndrómu vyhorenia je podľa Kebzu a Šolcovej (1998) vhodné zopakovať si niektoré tematické oblasti, ktoré s touto problematikou priamo súvisia. Komplex duševného zdravia sa potom v Beckerovej koncepcii doplňuje aj o pojem osobná pohoda.
Syndróm vyhorenia je súbor typických príznakov vznikajúcich, najmä u ľudí pôsobiacich v pomáhajúcich profesiách, v dôsledku nezvládnutého pracovného stresu alebo nezvládateľného pracovného zaťaženia. Syndróm vyhorenia je vždy výsledkom interakcií podmienok v práci, vytvorených organizáciou, pre ktorú profesionál pracuje. Syndróm vyhorenia neoddeliteľne patrí k pomáhajúcim profesiám a je viac ako pravdepodobné, že po určitom čase bude mať každý pracovník príznaky vyhorenia. Nešpecifickou príčinou syndrómu vyhorenia sú zvláštne nároky, ktoré na pracovníka kladú intenzívne kontakty s ľuďmi využívajúcimi pomoc sociálnych služieb. Všetky teórie majú okrem syndrómu vyhorenia spoločné body, v ktorých sa autori zhodujú.

1.1 PODMIENKY VZNIKU SYNDRÓMU VYHORENIA

K vývoju vyhorenia špecificky prispieva aj pracovisko zamestnanca, kde:
 nie je venovaná pozornosť potrebám personálu,
 nový členovia nie sú zacvičený na ich pracovnú činnosť skúsenejšími pracovníkmi,
 neexistujú plány osobnostného rozvoja,
 na pracovisku chýba supervízia,
 na mieste nemá zamestnanec príležitosť riešiť svoje problémy,
 v podmienkach medzi sebou zamestnanci súperia.
Syndróm vyhorenia vzniká najmä u ľudí, ktorý nemajú možnosť byť tvorivý (kreatívny) a je považovaný iba za „súčasť systému“ v tomto prípade môže ísť o dostatočnú príčinu vzniku syndrómu vyhorenia. Ľudia sa snažia prispôsobiť si prácu svojím očakávaniam, prípadne aj meniť svoj postoj k práci no záleží to najmä od podmienok, v ktorých sa zamestnanci ocitajú. Vo všeobecnosti platí s čím vyšším vzdelaním človek disponuje, tým je náchylnejší na vyhorenie a to pravdepodobne preto, že ľudia s vyšším vzdelaním majú vyššie očakávania od svojho zamestnania a viacej do neho investujú. Vyhorenie postihuje najmä ľudí, ktorý sa nachádzajú v produktívnom veku.
Profesor Rush skúmal zamestnancov pomáhajúcich profesií, aby zistil prečo je pre nich dôležité utvárať medziľudské vzťahy, v ktorých sú oni tí dávajúci, zatiaľ čo na druhej strane tohto vzťahu je na nich odkázaný klient, ktorý v nich vyvoláva pocit obľúbenosti a prijatia bez výhrad. V rovnocennom vzťahu sa tieto role striedajú a každý z partnerov prijíma aj dáva. Pri nerovnováhe tohto vzťahu má pomáhajúci pocit, že sa namáha zbytočne, je frustrovaný a jeho profesionálna koncepcia trpí. Nerovnováhu môže spôsobiť nedostatočná vďačnosť, príliš veľké pracovné zaťaženie. „Ak človek nevidí zmysel v tom čo robí, neskôr ani v tom, prečo žije a vykonáva akúkoľvek činnosť vzniká u neho stres, ktorý vyvoláva existenčnú krízu, ktorá, ak sa nerieši môže prejsť do chronického štádia a u postihnutého sa môžu prejaviť príznaky syndrómu vyhorenia.“ (Míženková a kol., bez roku)
Základná charakteristika syndrómu vyhorenia je v tom, že sa priamo viaže na zamestnanie. S týmto faktom súvisí aj to, že syndróm vyhorenia je situačne špecifický už len kvôli tomu, že priamo súvisí z povolaniami, ktoré majú v popise práce priamy kontakt z ľuďmi. Rozdiel medzi depresiou a syndrómom vyhorenia nie je vždy jednoznačný, pretože majú veľa symptómov a príznakov rovnakých a v niektorých prípadoch zhodných ako napríklad smutná nálada, strata motivácie, pocit bezcennosti a iné. Oba tieto „faktory“ majú negatívny vplyv na kvalitu života.
Vyhorenie sa predovšetkým obmedzuje na myšlienky a pocity, ktoré sa spájajú s kvalitou profesionálneho života pacienta. Depresia sa zasa prejavuje najmä stratou vitality a energie, v niektorých závažných prípadoch aj stratou chuti do života a dokáže viesť až k samovražde pacienta trpiaceho depresiou (zatiaľ sa to prejavuje len výnimočne ako skratové chovanie).
Veľmi dobre sa dajú od vyhorenia rozpoznať tzv. larvované depresie, latinsky nazývané ako depressio sine depressione. Dajú sa rozoznať preto tak jednoducho, lebo u nich chýbajú hlavné príznaky depresie, ktoré sme spomínali vyššie, t.j. smutná nálada, strach zo všetkého a pod., a to najmä vzhľadom k manifestným, somatickým a vegetatívnym problémom, ktoré sa od typických príznakových problémov syndrómu vyhorenia odlišujú.
„Najčastejší býva výskyt depresívneho ladenia alebo depresívnej reakcie ako súčasť etiopatogenézia (príčina vzniku chorôb) burnout syndrómu.“ (Šolcová, Kebza,1998) Najdôležitejšia je schopnosť rozpoznať depresívne ladenú náladu alebo depresívne reakcie spájajúce sa k celkovému klinickému obrazu u burnout syndrómu. Jedným z najdôležitejších aspektov je rozoznať vyhorenie od veľkej endogénnej depresie, ktorá môže viesť až k samovražednému stavu pacienta.
Syndróm vyhorenia sa zisťuje najčastejšie zmenou chovania u pacienta. Vyhorenie u zamestnancov môže nastať veľmi rýchlo, v niektorých prípadoch dochádza k vyhoreniu behom niekoľkých týždňov, mesiacov. Vyhorenie sa predovšetkým vzťahuje na myšlienky a pocity. Pocity a myšlienky sa často krát spájajú s kvalitou profesionálneho života pacienta.
Depresia sa prejavuje najmä stratou vitality, energie, v niektorých závažných prípadoch stratou chuti do života a dokáže viesť až k samovražde pacienta, ktorý depresiou trpí, našťastie sa to prejavuje len výnimočne.

1.2 BURNOUT SYNDROM

Pojem „burnout“ v pôvodnej podobe (burn - out) uviedol po prvý krát do literatúry H. Freudenberg v jeho stati publikovanej v časopise „Journal of Social Issues“ v roku 1974, a to v rozmeroch súčasného ponímania tejto problematiky. Hlavná vlna záujmu o tento problém sa začala stupňovať na prelome 70. a 80. rokov vo vzťahu k prevažnej väčšine profesií, u ktorých možno predpokladať výskyt syndrómu vyhorenia. Napriek skutočnosti, že počet ročne uverejnených prác v súčasnej dobe nedosahuje ani polovicu produkcie z prelomu 70. a 80. rokov, nemôžeme si prestať myslieť, že syndróm vyhorenia prestal byť aktuálnou témou. Burnout syndróm sa v súčasnosti objavuje ako pomerne nový fenomén predovšetkým v krajinách, ktoré prechádzajú rozsiahlymi transformačnými zmenami, kde burnout syndróm značne rozširuje okruh problémov súvisiacich zo zmenami a zvládaním stresu u občanov, ktorí sa musia, okrem iného, vyrovnávať z dôsledkami týchto transformačných zmien.
V súčasnosti je burnout syndróm skúmaný najmä v súvislosti s ekonomickou a hospodárskou krízou a je dosadzovaný do širších spoločenských súvislostí. Zároveň sa v tomto kontexte hľadajú vzťahy, ktoré ovplyvňujú jeho vznik a rozvoj, diagnostické a intervenčné možnosti.
V slovenskej odbornej literatúre bolo k tomuto problému publikovaných veľmi málo odborných prác. Burnout syndróm, ako psychologický problém, bol vždy len okrajovo spomínaný u autorov, ktorí sa zaoberajú psychológiou, psychosomatikou alebo psychoterapiou, nebol doteraz systematicky spracovaný. Vedci sa zaoberajú štúdiom burnout syndrómu takmer 30. rokov a od vtedy sa ako v domácej tak aj v zahraničnej literatúre objavuje množstvo rôznych definícií tohto syndrómu, ktoré sa navzájom líšia.
Väčšina definícií sa zhoduje aspoň v nasledujúcich bodoch:
 ide predovšetkým o psychický stav (vyčerpanie),
 vyskytuje sa zvlášť u profesií, ktorých pracovná náplň tvorí prácu alebo kontakt z ľuďmi, prácu z ľuďmi,
 tvorí ho mnoho symptómov predovšetkým z psychickej oblasti, ale čiastočne aj z oblasti fyzickej a sociálnej,
 hlavnou zložkou syndrómu vyhorenia býva emocionálna exhauscia, kognitívne vyčerpanie, celková únava.
Vyčerpanie, pasivita, nechuť do práce a sklamanie v zmysle burnout syndrómu sa dostavuje prevažne ako reakcia na pracovný stres. Burnout „vyhorenie či vyhasnutie“ býva popisované v niektorých odborných literatúrach ako stav emocionálneho vyčerpania, ktoré vzniká v dôsledku nadmerného psychického a emocionálneho zaťaženia.
Najskôr bol popísaný u niektorých zamestnaneckých kategóriách, ľudí pracujúcich s inými ľuďmi, ktorý majú svoje problémy. Obzvlášť sa to týka najmä profesií, ako sú policajti, lekári, zdravotné sestry a iné (bližšie špecifikovať, o ktoré profesie ide, budeme neskôr v kapitole Rizikové skupiny z pohľadu syndrómu vyhorenia).
„Proces vývoja syndrómu vyhorenia môže mať povahu lineárneho stupňovania v práve uvádzaných príznakoch, ktoré prípadne končia opustením stresujúceho zamestnania.“(Matoušek et al., 2003) Je známe, že v pomáhajúcich profesiách je zložité definovať požadovaný výsledok práce a kritéria jeho úspešnosti. Každé ucelenejšie hodnotenie zamestnanca je vždy podmienené subjektívnymi preferenciami hodnotiteľa.
Faktory, u ktorých sa ukázalo, že opisujú vplyv psychosociálneho stresu na zdravie človeka opisujú i možný vznik syndrómu vyhorenia. Nepriaznivý vplyv psychosociálneho stresu zasahuje somatickú štruktúru, ale kľúč k jeho opisu sa častejšie hľadá na úrovni osobnosti. Okrem odolnosti v zmysle otužilosti bola najčastejšie v súvislosti so syndrómom vyhorenia skúmaná úloha negatívnej afektivity. Z vonkajších faktorov bola pozornosť venovaná predovšetkým vplyvu sociálnej opory, ktorá má hlavný zdroj v rodine a v zamestnaní. Okrem práce tiež u priateľov a dobrých známych a to najmä v rámci trávenia voľného času, v realizácií záujmov, koníčkov a pod. Prax ukázala, že je jednoduchšie negatívnym dôsledkom pracovného stresu predchádzať, ako ich odstraňovať.
Keď je vyhorenie dôsledkom nerovnováhy medzi profesijným očakávaním a profesijnou realitou, môžeme tento rozdiel zmenšiť jednak na strane jedinca osvojením si základných postupov, alebo hodnotením situácií a stratégií, prostredníctvom ktorých môžeme zvládať stres. Intervencia na strane organizácie môže spočívať vo zvýšenej participácii pracovníkov na rozhodovaní a vytváraní sociálne citlivého prostredia. Pozitívnym faktorom spokojnosti v zamestnaní je spokojnosť s nadriadeným, so spolupracovníkmi, s funkčným postupom, s finančným ohodnotením, s jasným kariérnym rastom.

1.3 RIZIKOVÉ FAKTORY

Rizikové faktory z pohľadu syndrómu vyhorenia rozdeľujeme podľa typológie správania klienta. Kebza a Šolcová (1998) rozdelili protektívne faktory vo vzťahu k syndrómu vyhorenia na správanie typu A a správanie typu B.
Správanie typu A :
 vysoká empatia, obetavosť, záujem o iných,
 stredná až vysoká senzitivita,
 malá až nízka asertivita,
 pôvodne vysoký perfekcionalizmus, pedantnosť, zodpovednosť,
 neschopnosť relaxácie,
 negatívna afektivita, depresívne chovanie,
 úzkostné fobické a obsedantné rysy,
 vyššie skóre životných udalostí,
 vyššie habituálne nastavenie na fyzickú reaktivitu v stresovej situácií permanentne zvýšenú reaktivitu, zvlášť v oblasti kardiovaskulárneho aparátu („Hot reactors“),
 nízke alebo nestabilné sebapojatie a sebahodnotenie,
 externá lokalizácia kontroly.
Správanie typu B – dostatočná asertivita:
 schopnosť relaxovať,
 vhodný časový manažment,
 pracovná autonómia, pestrosť a premenlivosť práce,
 rezistencia,
 personal competence, pocit dostatku vlastných schopností,
 ego – kompetencia,
 viera vo vlastné schopnosti,
 dispozičný optimizmus,
 percipovaná kontrola.
Za neutrálne faktory z hľadiska rozvoja a vzniku syndrómu vyhorenia sa považujú determinanty ako je inteligencia, asertivita, vzdelanie, dĺžka praxe v obore. Názory vedcov sa veľmi odlišujú. Pokiaľ ide o dĺžku profesionálnej doby práce, niektorý ju považujú za irelevantnú a iný zase za podstatnú z hľadiska rozvoja syndrómu vyhorenia. Túto rozdielnosť pohľadov vyvolali okolnosti, ktoré v oboch skupinách vyšetrovania neboli dostatočne kontrolované najmä u sledovaných profesných skupín.
„Z hľadiska intersexuálnych diferencií nie sú názory na výskyt vyhorenia jednotné: zvlášť v publikáciách z prvej vlny výskumu burnout syndrómu v osemdesiatych rokoch sa stretávame s názorom, že výskyt vyhorenia je častejší u žien (niekedy je udávaný dokonca až dvojnásobne vyšší), v ďalších štúdiách sa objavujú aj rovnocennejšie výsledky.“ (Kebza, Šolcová,1998) Tieto nezrovnalosti sú často ovplyvnené aj tým, že veľa výskumov je vykonávaných na typicky feminizovaných profesijných skupinách.
„Posledné výskumy ukazujú jednak premennú povahu burnout syndrómu, jednak jeho značnú priľnavosť ku konkrétnym situačným podmienkam: odblokovanie stresorov, ktoré zapríčiňujú vyhorenie, a vedú k rýchlemu poklesu ukazovateľov syndrómu vyhorenia, po návrate do pôvodných situačných podmienok však nasleduje aj návrat k pôvodným stavom.“ (Kebza, Šolcová, 1998)
Bolo vedecky dokázané, že po štrnásť dňovej dovolenke sa ukazovatele miery vyhorenia začnú čiastočne obnovovať na pôvodnú hodnotu ako pred dovolenkou.

1.4 PRÍZNAKY SYNDRÓMU VYHORENIA

„Burnout je sprevádzaný celým radom príznakov, patrí medzi ne telesné zrútenie, pocity nie bezmocnosti a beznádeje, strata ilúzií, negatívnych postojov k práci, k ľuďom, k zamestnaniu aj k životu ako celku. Vo svojej extrémnej podobe burnout predstavuje hraničný bod.“ (Křivohlavý, 1998)
Podľa Kebzu a Šolcovej (1998) sa varovné signály syndrómu vyhorenia prejavujú v troch úrovniach:
1. Psychická úroveň.
Dominuje tu pocit, že dlhé a namáhavé úsilie o niečo, čo už trvá nadmerne dlho a efektivita snaženia v porovnaní s vynaloženým úsilím je mizivá alebo len nepatrná. Výrazne prevyšuje pocit celkového duševného vyčerpania. V duševnej oblasti je následne prežívaná emocionálna vyčerpanosť, až nasleduje vyčerpanie v kognitívnej oblasti spolu s výrazným poklesom respektíve stratou motivácie. Únava býva väčšinou popisovaná expresívne, mám toho dosť, už ma to nebaví, som k smrti unavený a pod. Tieto výrazy sú v rozpore s celkovým emocionálnym útlmom. Dochádza k celkovému útlmu aktivity, ale obzvlášť dochádza k redukcii spontánnosti, kreativity a iniciatívy, prejavuje sa negativizmus. Prevažuje depresívne chovanie, pocity smútku, frustrácie a beznádeje, klient prežíva márnosť vynaloženého úsilia, nízku zmysluplnosť. Objavuje sa presvedčenie o svojom nechýbaní, bezcennosť, ktorá hraničí až s mikromatickými bludmi. Prejavuje sa tiež negativizmom a cynizmom, časté sú však aj sklony k hostilite k osobám, ktoré sú súčasťou profesionálnej práce s ľuďmi (u policajtov sú to bežní občania, násilníci, odsúdení alebo trestanci; u lekárov sú to každodenní pacienti). Pokles až úplná strata záujmu o témy súvisiace s výkonom profesie, mnohokrát aj negatívne hodnotenie inštitúcie, v ktorej bola práca vykonávaná senzitivita. Redukcia činností na rutinné postupy, používanie stereotypných fráz a klišé.
2. Na fyzickej úrovni.
Stav celkovej únavy organizmu, apatia, ochablosť. Rýchla unavenosť po krátkych etapách nastáva relatívne uzdravenie. Vegetatívne problémy: bolesti pri srdci, zmeny srdečnej frekvencie, dýchacie problémy, bolesti hlavy, veľmi často nešpecifikované. Poruchy krvného tlaku. Poruchy spánku. Nespavosť. Bolesti vo svaloch. Pretrvávajúca tenzia. Zvýšené riziko vzniku závislosti (nie len drogovej závislosti, ale i závislosti na cigaretách, alkohole a iné). Zásahy do rytmu a frekvencie, v niektorých prípadoch aj intenzity telesnej aktivity.
3. Na úrovni sociálnych vzťahov.
Celkový útlm sociability, nezáujem o hodnotenie zo strany druhých osôb. Výrazná tendencia redukovať kontakt s klientmi, väčšinou aj s kolegami a všetkými osobami majúcimi vzťah ku klientovej profesii. Zjavná nechuť k vykonávanej profesii a k všetkému čo s ňou súvisí (harmonogram práce, dohoda nových alebo náhradných termínov, odklad služieb). Veľmi nízka empatia sa prejavuje väčšinou u osôb s pôvodne vysokou empatiou. Postupné narastanie konfliktov, nie však v dôsledku ich aktívneho vyvolávania, ale skôr v dôsledku nezáujmu a sociálnej apatie vo vzťahu k jeho okoliu.
V posledných rokoch boli veľmi intenzívne skúmané najmä sociálno-psychologické súvislosti zo syndrómom vyhorenia a to predovšetkým tie, ktoré facilitujú alebo naopak obmedzujú či znemožňujú jeho vznik a rozvoj. Niektorí autori rozvíjajú hypotézu o infekčnosti tohto syndrómu. Podľa predpokladu by vznik a rozvoj vyhorenia v určitom sociálnom prostredí uľahčoval a podporoval jeho šírenie v rovnakom alebo približnom prostredí.
Ďalšia teória hovorí (predpokladá), že ide pravdepodobne o systémovú než osobnú záležitosť, burnout syndróm pracovníka je signálom niečoho, čo nefunguje. K vzniku tejto teórie viedla opakovaná skúsenosť, že v určitom podniku sa stretávame s niekoľkými zamestnancami na oddelení (manažmentu) kde sa stretávame s niekoľkými jedincami postihnutými burnout syndrómom a na inom oddelení pracujú ľudia bez akýchkoľvek problémov či príznakov burnout syndrómu. Pod touto teóriou sa dá predstaviť asi toľko, že sklamanie či strata ideálov sa môže v určitej organizácií dostaviť jednoduchšie ako v inej.

1.5 FÁZY SYNDRÓMU VYHORENIA

Syndróm vyhorenia je dlhodobý proces, ktorý má niekoľko vývojových fáz. Podľa Edelwicha a Brodského (In: Stock, 2010) syndróm vyhorenia prebieha v štyroch fázach a to:
1. Idealistické nadšenie – jedinec vynakladá svoju energiu neefektívne, veľké nadšenie pre pracovnú činnosť, preceňovanie svojich síl, žije len pre svoje zamestnanie a uzaviera sa pred okolím.
2. Stagnácia – uvedomuje si realitu a začína prehodnocovať svoje ideály, práca už nie je stredobodom jeho záujmu, do popredia sa dostáva ohodnotenie a kariérny rast.
3. Frustrácia – zistenie, že jeho možnosti sú obmedzené, začína mať pochybnosti o zmysle svojej práce.
4. Apatia- nastupuje ako obranná reakcia voči frustrácii, práca sa stáva zdrojom sklamania, vyhýba sa náročnejším úlohám, nastáva vnútorná rezignácia.

1.6 DIAGNOSTIKA SYNDRÓMU VYHORENIA

„Identifikácia syndrómu vyhorenia vychádza jednak z pozorovania jednotlivých symptómov u osôb, v ich chovaní sa burnout syndróm začína prejavovať, jednak z prežitkov týchto príznakov u postihnutých osôb, kde sa dá identifikovať, pokiaľ človek o charakteristike tohto syndrómu už niečo vie, a konečne zo špeciálnych psychologických metód, ktoré boli k diagnostike tohto syndrómu skonštruovaných.“ (Kebza, Šolcová,1998).
Za najpoužívanejšie metódy na zisťovanie miery vyhorenia sa považujú dotazníky založené na posudzovacích škálach.

1.7 PREVENCIA SYNDRÓMU VYHORENIA

„Pod pojmom prevencia rozumieme v sociálnej oblasti predovšetkým úsilie o predchádzanie sociálno - patologických javov u jednotlivcov, skupín a celej spoločnosti.“ (Oláh, Schavel, 2008) Význam prevencie pri burnout syndróme spočíva v tom, že ide hlavne o využitie prostriedkov a techník, ktoré majú pomáhať sociálnemu poradcovi pri výkone jeho práce. Veľmi dôležitá je pri prevencii psychohygiena. V rámci prevencie rôzni odborníci odporúčajú na odreagovanie hranie hier, čítanie oddychovej literatúry, šport, pohyb a iné oddychové činnosti.
V boji proti vyhoreniu je dôležité mať ujasnené priority, reálny a hlavne zmysluplný cieľ v živote. Vedieť, čo chcem skutočne dokázať. Prevencia syndrómu vyhorenia by mala vychádzať najmä z teórií zvládania stresu, zameraných na osobu a osobnostné charakteristiky. Základnou ľudskou vlastnosťou je schopnosť myslieť, cítiť a konať tak, aby sme si udržali vlastné sebavedomie.
Človek má okrem svojich základných fyziologických potrieb aj dve ďalšie dôležité potreby: efektívne zvládať problémy a udržať si vlastné sebavedomie. Vyžaduje to schopnosť rozhodovať sa. Niekedy je ťažké určiť to najdôležitejšie, preto je nutné stanoviť si hranice s ohľadom na vlastné profesionálne aktivity, aby sme nestratili kontrolu a nadhľad nad vlastným súkromím.
V prevencii syndrómu vyhorenia je dôležité pochopiť význam troch dôležitých pojmov: empatia, vedomosti a sebapoznanie.
1. Empatia.
Definuje sa ako schopnosť pochopiť prežívanie inej osoby a toho, prečo reaguje určitým spôsobom. To znamená byť blízky inému človeku, byť prítomný a schopný prežívať jej pocity, primerane reagovať. Je to ťažká, často bolestivá úloha a môže zvyšovať vlastné vnútorné napätie. Empatia je jedným z najdôležitejších umení, ktoré by mal človek ovládať, aby predišiel syndrómu vyhorenia.
2. Vedomosti.
Užitočné sú teoretické vedomosti a praktické zručnosti z rôznych oblastí. Tieto schopnosti sú dôležitou oporou, sú zdrojom sebavedomia pri práci s pacientmi, ich rodinnými príslušníkmi a najbližšími. Vedomosti je potrebné sústavne si obnovovať.
3. Sebapoznanie.
Dôležité je poznanie svojich silných a slabých stránok, svojich reakcií a schopnosť empatie. Čím lepšie sa človek pozná, tým lepšie je pripravený vyrovnať sa s problémami. Je potrebné mať vedomosti o príčinách, ktoré vedú k syndrómu vyhorenia a ako mu predchádzať, je dôležité pochopiť potrebu starostlivosti o seba samého, ak chceme pomáhať iným.
Ako uvádza Kopřiva (1997), kvalitu života môžeme v mnohom zlepšiť vhodným využitím svojho voľného času:
 udržiavať sa v dobrej fyzickej kondícii aktívnym a zdravým životným štýlom,
 dobre si rozplánovať svoj voľný čas,
 stýkať sa s dobrými priateľmi,
 chodiť na koncerty, do divadla, na výstavy,
 naučiť sa umeniu relaxovať,
 pravidelná, dostupná supervízia,
 kvalitná príprava na danú profesiu ktorú bude zamestnanec vykonávať,
 stručná a najmä jasná definícia náplne práce ktorú bude zamestnanec vykonávať,
 charakteristika definície profesionálnej role a náplne práce,
 dôležitá je existencia a možnosť zácviku zamestnancov,
 dôležitá je aj možnosť využitia profesionálneho poradenstva od odborníka najlepšie vo vlastnej inštitúcii,
 existencia programov na osobnostný rozvoj,
 priebežná supervízia v konkrétnej profesii,
 obmedzený počet klientov za jeden pracovný deň s ktorými zamestnanec prichádza do styku,
 nasadzovanie viacerých zamestnancov na zložité, náročné prípady,
 zníženie pracovnej doby u zamestnancov, ktorí majú častý pravidelní kontakt z klientmi,
 kombinovať prácu z klientmi s činnosťami ktoré nezahŕňajú prácu z klientelou,
 obmedzenie administratívnych nákladov na klientelu.


Supervízia

Slovo supervízia má v praxi viacero významov, pri jeho podrobnejšom analyzovaní zisťujeme, že v cudzích zložených slovách znamená nadpriemernosť, prehnanosť do kvantity ale aj do kvality. Pojem supervízor pochádza z anglického slova supervisor, ktorého možno zjednodušene definovať ako dozorcu, dohliadača, kontrolóra, inšpektora, konzultanta, ktorý sa v Slovenskej republike využíva najmä v psychoterapii a iných obdobných profesiách.
Vo všeobecnosti sa charakterizovaný pojem postupne využíva v rámci vzdelávacej činnosti psychoterapie pri uvádzaní adeptov do ich odbornej praxe prostredníctvom psychoterapeuta, ktorý má na základe skúseností najlepšie predpoklady na takúto činnosť.
Česká odborná literatúra charakterizuje supervíziu ako odbornú prípravu na konkrétne povolania, pri ktorých sú adepti pod neustálym dohľadom skúsenejších a napomáhajú im získavať ako aj osvojovať si potrebné poznatky na výkon ich funkcie.
K jednoduchšiemu pochopeniu supervízie sa najviac podobá dobre zabehnutý tzv. coaching, ktorého účelom je sústavná príprava a tréning supervízorov. „Hlavným motívom k zavedeniu coachingu je samozrejme produktivita a permanentne stabilizovaný výkon.“ (Schavel, Tomka, 2010) Často krát sa spája s manažérskymi funkciami na všetkých úrovniach.
V literatúre sa uvádza, že určitým prvkom supervízie je mediácia, ktorá predstavuje formu intervencie prostredníctvom tretej nezávislej strany v určitom spore. Hlavným cieľom mediácie je dosiahnutie dohody všetkých zúčastnených strán. V zahraničí, najviac však v Amerike sa mediácia využíva v širokej oblasti, ktorá zahŕňa rodinnú sféru, konflikty v tímoch, občiansko-právne spory atď. Účelom mediácie je prechádzanie súdnym sporom. „Mediácia môže predchádzať riešeniu súdnou cestou, ísť paralelne s ňou alebo nasledovať po nej, je časovo efektívnejšia a výhodnejšia.“ (Schavel, Tomka 2010)
So supervíziou súvisí ďalší pojem, ktorým je facilitácia. V sociálnej práci pod ňou rozumieme pôsobenie, ktorým sa odstraňujú rozličné psychologické bariéry, avšak na druhej strane, zvyšujú sa ňou individuálne aktivity jedinca.
Členovia Európskej asociácie supervízie (In: Schavel, Tomka, 2010) definujú supervíziu ako:
 „Poradenskú metódu, prostredníctvom ktorej osoby, skupiny a organizácie hodnotia svoju profesionálnu aktivitu, prípadne úspešnosť.
 Postup s ktorým pomocou supervízora pracujú na riešení problémov osoby, tímy, skupiny organizácie, ktoré sú prítomné v profesijných postupoch a situáciách.
 Model pre výukové procesy.
 Teoretické chápanie ktoré umožňuje zhodnotenie faktorov, ktoré súvisia s potvrdzovaním a uplatňovaním profesijnej komunikácie.“
Supervízia bráni supervízorovi upadnúť do stereotypu, prináša mu tiež alternatívne pohľady na úspešné vyriešenie klientovho problému. Zaraďujeme ju medzi činnosti, pomocou ktorých sa dá predchádzať neustále sa narastajúcemu syndrómu vyhorenia v profesijnej činnosti príslušníkov Policajného zboru. Proces supervízie je charakterizovaný tým, že sociálny pracovníci vykonávajú svoju činnosť za účasti supervízora. „Supervízia je metóda nepretržitého zvyšovania profesionálnej kompetencie sociálneho pracovníka. Vedie k samostatnému vykonávaniu profesie a zároveň chráni klienta pred nekompetentnými zásahmi. Vyjadruje tiež status sociálneho pracovníka, ktorý pôsobí v spomínanej poradenskej oblasti.“ ( Schavel, Tomka, 2010)
Za začiatky supervízie na Slovensku sa považuje obdobie bývalého Československa, kedy sa začal vytvárať systém výcvikov psychoterapie. V 80. rokoch nastal posun v jej využívaní, kedy sa do supervízie zaviedli tzv. Bálintovské skupiny. Je to metóda, ktorú možno využiť nielen v psychoterapii, ale tiež v iných odvetviach, ktoré sa zameriavajú na pomoc klientom.

6.1 ZÁKLADNÉ FUNKCIE SUPERVÍZIE V ORGANIZÁCII

Medzi základné funkcie supervízie v organizácii patria predovšetkým:
Vzdelávanie a rozvoj schopností, zručností a porozumenia pracovníkov, teda supervidovaných. Vzdelávanie pracovníkov sa odohráva v priestoroch firmy, ktorá si supervíziu objednala. Pri rozoberaní problémov so supervidovanými pomáha skúsený supervizor lepšie porozumieť klientom a dynamike komunikácie s klientom.
Podporná funkcia umožňuje supervidovaným vyrovnávať sa s psychicky náročnými situáciami, poprípade emóciami, s ktorými sa stretáva vo svojej každodennej činnosti.
Riadiaca funkcia supervízie plní úlohu kontroly kvality najmä u pomáhajúcich profesií. Supervízor sa v tomto prípade stáva spoluzodpovedným za výkon činnosti supervidovaného a aj za klientov s ktorými supervidovaný bude pracovať pod vedením supervízora. Supervízor v tejto fáze výcviku zodpovedá okrem spomínaných bodov aj za kvalitu odvedenej práce, ktorá musí zodpovedať štandardom organizácie, v ktorej je supervízia vykonávaná a aj etickým normám/pravidlám.
V prípade, že by došlo k porušeniu etických noriem/pravidiel, je možné supervízny proces ukončiť vypovedaním zmluvy z jednej alebo druhej strany.


Urivok z Diplomovej práce

Neviem či sa to bude chciet niekomu čítať

Mozno sa niekto najde kto si da tu namahu a ked nie tak nie aj tak sa to asi nedozviem

Ani nahodou vela pismen

Original ma viac pisemn o vela viac pismen cca 85 stran

Ak by mal niekto Interest k prilozenemu textu Vam viem doplnit aj orientacny prieskum na vzorke 100 respondentov v podobe tabuliek a grafov ku ktorym je aj podrobny popis co ktora tabulka a graf znamena (samozrejme doplnim aj dotaznik ktory si mozete kazdy vyplnit a samostatne vyhodnotit podla prilozeneho kluca)